Oriešok cestovateľ

Cestovanie – spoznávanie nových miest, nových ľudí – je úžasné. Tejto vášni podľahne väčšina ľudí a deti nie sú výnimkami. Tie neúnavné, nedočkavé otázky zo zadného sedadla! Kedy tam už budeme? Čo tam bude? Akých kamarátov tam spoznám? Však je to tak? No nielen rodiny s deťmi vyrážajú na dlhé cesty za poznaním počas letných prázdnin. Aj zvieratká pravidelne a radi rady cestujú. Pozri sa na jeseň na oblohu, keď budeš počuť nad sebou hlasné káč-káč, a uvidíš sťahovanie vtákov. To divé husy husi a kačky letia do svojich obľúbených letovísk, aby prežili nepríjemnú zimu tam, kde nájdu dostatok slnečného tepla a potravy. Preletia tisíce kilometrov, a hoci je let pre mnohé z nich veľmi vyčerpávajúci, na jar sa opäť vydajú na cestu a vrátia sa späť. Domov. Všetci túžime vidieť veci nevídané, neslýchané, ale určite to poznáš aj ty, – najkrajšie sú chvíle, keď sa vrátime domov. K mame, k našej rodine.

Už sa poznáš s našim naším miláčikom Oliverkom – tak to je tiež veľký cestovateľ. Len čo sa otvoria dvere auta, v tej chvíli nastupuje a čaká na zvuk štartéra. Keď bol menší, Branko si ho zopárkrát vzal k sebe na kolená a dovolil mu šoférovať. Veľmi som sa na to hnevala. Veď je to nebezpečné nielen pre neho, ale aj pre celú posádku auta. Stačí prudko zabrzdiť a nešťastie je tu. Dosť dlho mi trvalo, kým som Olinka naučila cestovať na zadnom sedadle. Jeho veľkým snom bolo sedieť vpredu, na kolenách, labky si vyložiť na volant a kontrolovať cestu ako navigátor na automobilovej rallyrely. Boli sme s Olinkom na prechádzke poblíž lesa, keď som zbadala, ako sa k nám blíži neveľký hnedý psík. Vzala som Olinka na ruky, lebo psík bol úplne sám, po jeho pánovi ani stopy, a nebola som si istá, čo sa môže preháňať hlavičkou tohto opusteného zvieratka. Podišla som k nemu pár krokov a prihovorila som sa mu. On sa rovnako pobral smerom k nám a potom si poslušne sadol. Ešte nejakú tú chvíľu sme sa navzájom skúmali a zrazu som si bola celkom istá. Pomaly som k nemu vystrela ruku, on si ju dôkladne ovoňal, zapísal si ma do pamäti a oddane sa na mňa pozrel svojimi čokoládovými očkami. Všetko v poriadku. Pohladila som ho po hlavičke a dala som mu povel: „Ľahni!“ V sekunde si ľahol do trávy. Bolo jasné, že tento psík je dobre vychovaný, patrí do rodiny, ale, žiaľ, nemá ani obojok, ani známku. Je naozaj dôležité, aby mal psík svoju známku – taký pekný prívesok na obojku – od pána doktora. Podľa nej sa potom dá nájsť jeho majiteľ a je po trápení. Ešte dobrú polhodinku som sa s tuláčikom rozprávala a Olinko, akoby tušil, v akej je situácii, sa k nemu tiež správal veľmi priateľsky. Čakali sme, že sa každú chvíľu ozve volanie jeho pána a konečne sa nájdu. No nestalo sa. Olinko mi požičal svoj obojok, zapli sme ho tuláčikovi okolo krku a pobrali sme sa k nám domov. Nášmu hosťovi som ponúkla vodičku a jahňacie granulegranuly. Miska zostala v okamihu prázdna a vylízaná dočista. Ten bol teda vyhladovaný!

Je jasné, že utiekol zďaleka, alebo ho niekto vyhodil na neznámom mieste ďaleko od domu, alebo sa chúďa túla už pár dní. Mne ale však akýsi vnútorný hlas stále našepkával, že práve teraz niekomu veľmi chýba. Nevedela som si predstaviť, že by sa niekto chcel zbaviť takého poslušného a milého psíka. Musela som niečo vymyslieť. U nás zostať nemôže, máme Olinka a ten si svoje teritórium veľmi stráži a, žiaľ, nepoznám nikoho, kto by si ho hneď zobral. Zodvihla som telefón a zavolala som nášmu doktorovi Tiborkovi. „Odvez ho na do Slobodu Slobody zvierat, sem vedľa nás, ja sa na neho pozriem, neboj sa. A keď sa niekomu stratí psík, to je prvé miesto, kde ho hľadá. „“ Olinka som poprosila, aby pekne zostal doma strážiť, a s milým orieškom sme sa pobrali na cestu. Vošli sme do garáže, otvorila som dvere na aute a on v tej chvíli sedel na sedadle. Chvostíkom krútil ostošesť a v očkách tá stará známa otázka: „Kam ideme a kedy tam budeme?“ Bolo jasné, že tento psík je vášnivý, odvážny cestovateľ. Aj napriek jeho skvelej náladičke som ja bola smutná. Predstavovala som si, ako ho tam vyložím, odídem a už nikdy ho neuvidím. Dorazili sme na miesto. Cestovateľ – oriešok šťastný, akoby sme práve vystúpili na najkrajšom mieste na svete, ma sám ťahal do dverí prízemnej budovy. „Dobrý deň, ja som našla tohto…“ „No chvalabohu! Už sa na neho dnes párkrát pýtali. Viete, toto je veľký cestovateľ a nie je to prvý krát, čo si takto vyrazil do sveta. Najprv sa pekne venčí prechádza okolo domu a zrazu- hop! – na poslednú chvíľu naskočí do autobusu a bez lístka si odcestuje.“ Zhlboka som si vydýchla, hovorí sa aj – spadol mi balvan zo srdca. Túlavý oriešok bol o pár hodín opäť doma na úplne opačnom konci mesta a opäť bohatší o ďalšie cestovateľské zážitky.